Blbá nálada. Reloaded
Zdá sa, že na Slovensku sa zasa udomácňuje blbá nálada. A je prečo.
Sám na zákazkách cítim, že podnikanie sa začína zadrhávať. Živnostníci začínajú optimalizovať, firmy šetriť.
Predkrízový optimizmus je preč. Pamätám sa, ako som v roku 2007 staršiemu francúzskemu priateľovi vravel, že moja generácia ide len k lepšiemu. Poznali sme len socializmus, potom chaos, potom Mečiara a preto boli roky po prelome tisícročia pre nás ako zázrak. Dnes je to preč.
Pred mesiacom, 4. februára, som vstal o čosi skôr ako zvyčajne a už o 5.15 som bol na ceste, aby som bol do 6:30 v Ľubochni.
Snežilo ako zdivené (prvý a jediný posýpač som stretol o 13:38 na spiatočnej ceste) a ja som mal obavy, aby som to v poriadku stihol. Pred Abramovou som sa tesne vyhol tradičným laniam (prepol som diaľkové práve včas, aby som to dobrzdil), a predieral som sa snehom na sever.
V Martine ma vystrašili expresáci, keď hlásili, že cesta medzi Martinom a Ružomberkom je neupravená. Na inkriminovanej ceste som na jedinom úseku rannej trasy šiel 70-tkou a mal som chuť zavolať do rádia, nech sa najskôr prevezú po vedľajších cestách a potom plašia ľud.
Do Ľubochne som sa dostal v poriadku a načas. Keďže som bol len šofér a v okolí som zavetril starú architektúru, vybral som sa na vychádzku. A bolo čo obdivovať.
Secesia všade naokolo. Urobil som mobilom pár fotiek a keď bude čas, pridám ich sem – v lete sa určite ešte vrátim so solídnejšou výbavou a lepším počasím...
Čo ma však dostalo, bola elektráreň. Normálna fungujúca malá vodná elektráreň, postavená v roku 1903, funkčná a dodávajúca šťavu do siete. S pôvodným vybavením.
Samozrejme, v 60.-tych rokoch bola odstavená a potom v 90.-tych znova uvedená do prevádzky, ale aj tak je to úžasné.
A prečo sa vlastne v zapadnutej doline stavala elektráreň takých parametrov, že funguje aj po sto rokoch?
Po dokončení košicko-bohumínskej dráhy[1] v roku 1872 sa niektorí jasnozriví podnikatelia pustili do zaujímavých podnikov. Vedeli, že železná ruda sa môže z Liptovského Hrádku do huty v Ľubochni ďalej voziť na pltiach, aj drevo a rezivo z Ľubovne dolu Váhom, ale železnica ponúka úplne nový typ podnikania. Nie je nutné ťažiť drevo či rudu – je možné využiť hory a lesy na nové podnikanie – kúpeľníctvo. A tak sa budovali tatranské osady, ale aj Ľubochňa. Bola tu kanalizácia, parky, tenisové kurty, kúpalisko, liečebné domy a rezidencie...
Hej, v zapadnutej liptovskej dedine.
Ale v lesoch život neprestal. Bolo treba ďalej ťažiť drevo a voziť ho k píle a dráhe... Vzhľadom na to, že ľubochnianska dolina je najdlhšou vo Veľkej Fatre, ideálna sa javila lesná úzkokoľajka. Ibaže parný rušeň v klimatických kúpeľoch nie je práve dobrý nápad... Takže prišla elektrická lesná železnička. Prvá a jediná elektrická lesná železnička na Slovensku a širokom okolí. Elektrifikovaná trať v zapadnutej hornouhorskej dedinke na začiatku 20. storočia. Tí, ktorí nemali to šťastie, že im históriu 19. storočia na Slovensku prednášal Roman Holec, budú vykladať len o maďarizácii a úbohých slovenských sedliakoch a bačoch. A tu je niečo iné.
Elektráreň a elektrifikovaná železnica desaťročie predtým, ako elektrinu zaviedli do Downton Abbey :-) . Podnik vtedajších štátnych lesov, ktorého časť funguje doteraz.
Ale nie len história je to, čo sa oplatí v Ľubochni obdivovať.
V táto dedina zrejme inovácie priťahuje.
Keď som ráno videl v NEDÚ ten rad ambulantných pacientov, povedal som si, že za deň do fajrontu nevybavia z nich ani polovicu. Na parkovisku bol tiež slovenský babylon - kysučania, vyhodňare, aj maďari z juhu.
Ale potom som sa už len díval. Pacienti plynule prechádzali z prijímacej kancelárie do odberovej miestnosti, vždy jednými dverami dnu a druhými von. Do 30 minút od príchodu (na parkovisku nás umiestňoval a navigoval zamestnanec obce) sme boli po odberoch a zaradení ku konkrétnemu lekárovi.
Nedalo mi to neporovnať vec s „kvalitou“ prievidzskej „Chicago Hope“, kde si pacienti v mraze pred zatvorenými dverami novej polikliniky sami píšu poradovníky, v ktorých pôjdu u svojho lekára na vyšetrenie, prípadne sa na schodoch po otvorení dverí bijú pri cvale k čakárňam (tiež vlastný zážitok).
Do 12:00 sme absolvovali dve odborné vyšetrenia a sonografiu a odchádzali sme domov s kompletnými výsledkami, vrátane tých z ranných odberov.
Ešte predtým som však na parkovisku stretol starého známeho. Zvítali sme sa, usadili sa vo vyprázdnenom vestibule (presne tam, kde ráno stál "nevybaviteľný rad") a prehodili pár slov. Uchytil sa v Ľubochni a dobre sa mu darí. A na fungujúcom systéme je vidieť, že tam sú ľudia – odborníci na svojich miestach a robia svoju prácu dobre - pretože môžu. A to je treba obdivovať.
Moja blbá nálada dostala silnú ranu.
Viac o železničke a veciach s ňou súvisiacich nájdete na stránke http://lzlm.wbl.sk/. Odporúčam.