Vyšehrad - centrálne hradisko?

V tomto krátkom príspevku sa pokúsim zamyslieť nad v literatúre dlhodobo propagovaným názorom, že hradisko (a neskorší drevozemný hrad) Vyšehrad je ranostredovekým centrálnym hradiskom, ktorému boli podriadené priľahlé oblasti Turca a Hornej Nitry.

Kto tento názor (Vyšehrad = centrálne hradisko) publikoval prvý - to sa mi už ani nechce dohľadávať. V každom prípade Marta Remiášová, významná archeologička Hornej Nitry, s ním pracovala úplne samozrejme.

Nekritickým preberaním sa dostal aj do najnovšej literatúry a preberá ho aj významná slovenská odborníčka na Slovanov a raný stredovek Tatiana Štefanovičová, napr. TU. (Malá odbočka: Jasne vidno, že priemerný archeológ často preberá publikované názory bez toho, aby sa nad nimi zamyslel. Pozn. Priemerný v zmysle bežný, zvyčajný... :-) )

Dovolím si teda oponovať kolegyni profesorke Štefanovičovej. Môj osobný názor je, že sa o žiadne centrálne hradisko nejedná. V 13. storočí to bol hrad s príslušnou majetkovou doménou.  To však neznamená, že táto doména sa vyvinula akousi degradáciou majetkovej domény centrálneho hradiska z veľkomoravského obdobia.

Dôvody sú nasledovné:

1. Rozmery

Hradisko  (ako je v súčasnosti uvádzané v literatúre) je maličné: približne 4 hektáre aj s pripočítaním "prvého nádvoria", ktoré je však zrejme len konštruktom Marty Remiášovej, aby hradisko aspoň trochu zväčšila. Štefan Janšák žiadne prvé nádvorie vo svojom pláne hradiska neuvádza a pri terénnej obhliadke bude každému jasné, že "tam čosi nesedí". V tomto mieste totiž chýbajú valy.

Pre porovnanie Ducové má rozlohu 2 hektáre, Nitra - len centrálne hradisko 13 hektárov, Pobedim 8 hektárov.

Vyšehrad je skrátka príliš malý, aby bol významnejším centrom vo veľkomoravskom období. Aspoň v tej podobe, ako je uvedený do literatúry.

Nákres hradiska Vyšehrad (jeho vrcholovej časti) podľa Štefana Janšáka. Používam, pretože ho považujem za o mnoho presnejší ako nákres Marty Remiášovej. Zdroj: http://www.hradiska.sk/2013/10/nitrianske-pravno-vysehrad.html

2. Geografické umiestnenie

Hradisko je učupené na hrebeni, resp. na hlavnom hrebeni vrchu Vyšehrad a jednom bočnom hrebeni  - nejaké centrum tam nie je kam umiestniť, pretože nikde sa nedá nájsť ani 40 dĺžkových metrov rovnej plochy.  Stredovekí obyvatelia zrejme využili len valy z doby bronzovej.

Centrálne hradisko musí ležať v centre. Pre predpriemyselnú spoločnosť to znamená, že musí ležať v prirodzenom centre regiónu, čo zasa znamená, že to musí byť v nížine a pri dostatočne veľkej rieke.

Musíme totiž brať ohľad aj na vtedajšie dopravné možnosti. Cesty v ranom stredoveku kopírovali vodné toky, pokiaľ to len trochu bolo možné. Vodný tok totiž znamenal minimálne možné stúpanie. A to je v časoch, keď najvýkonnejším zdrojom ťažnej sily bol kôň, významná vec.

Všimnite si napr. trasovanie najstarších ciest od Piešťan po Trenčín alebo od Nitry po Partizánske.  Vedú po východnej strane nivy rieky, mierne nad nivou (aby ich neohrozovali jarné povodne). Sú síce kľukaté, ale to koníkom až tak nevadilo, hlavne že nemuseli veľmi stúpať do kopcov.

Pokiaľ cesty museli prekročiť pohorie, snažili sa stredovekí ľudia opäť postupovať cestou najmenšieho odporu - vyhľadávať také cesty, aby prechod cez pohorie bol vedený síce dlhým, ale miernym stúpaním. Pre prechod medzi Hornou Nitrou a Turcom to znamená prechod od brodu v Nedožeroch ponad bývalé nedožerské smetisko (ešte pred smetiskom to bola jama, kde sa ťažila tá fajnová hlina na fajnovú nedožerskú stredovekú a  aj novovekú bielu keramiku) a ďalej po modrej turistickej značke až na hrebeň Žiaru, potom po hrebeni a opäť sa z neho odpojiťna mieste, odkiaľ sa dalo pohodlne klesať na križovatku medzi Budišom, Rudnom a Jasenovom. Odtiaľ diaľková cesta pokračovala do Rudna.

Ako ste si všimli, táto cesta obchádza Vyšehrad. Vyšehrad je totiž  z tohto smeru veľmi zle dostupný.

Mapa okolia Vyšehradu. Stredoveká (a ranonovoveká) diaľková cesta vedie po modrej  a červenej značke z Nedožier  a potom mimo značky na križovatku medzi Jasenovom,Rudnom a Budišom. Vyšehrad úplne obchádza.

Aj v súčasnosti sa tam dostanete po ceste (ktorú Marta Remiášová označila za hlavný prístup) len s dobrým 4x4 (redukčná prevodovka je nevyhnutnosť) len za suchého počasia. Akonáhle zaprší, budete potrebovať ešte uzávierky diferenciálov a uzávierku medzinápravového difu. Skúste také niečo namontovať na konský, alebo volský povoz a zistíte, že rozumy o centrálnom hradisku sa strácajú.

Centrálne hradisko Hornej Nitry treba (podľa aktuálneho stavu bádania) hľadať pre 9. storočie v Bojniciach, neskôr sa moc presúva do Diviak a Prievidze, resp. zostáva tu súperenie medzi Bojnicamia a Prievidzou, ale to je zasa iný príbeh, ku ktorému sa rád vrátim inokedy.

V Turci to môže byťcentrom v 9. storočí Blatnica, prípadne iná lokalita na východ od rieky Turiec a severne od Blatnického potoka.

Vyšehrad bol z oboch strán absolútne mimo centra.

A keď sme už povedali, odkiaľ bol Vyšehrad nedostupný, povedzme si aj, odkiaľ naopak, dostupný bol (a stále je). Od stredu obce Solka (kaplnka Božského Srdca) vedie hrebeňom s miernym stúpaním cesta až na hrebeň Vyšehradu. Cesta je priechodná aj v horších klimatických podmienkach a čo je dôležité, po celej trase je možné až do súčasnosti sledovať historickú úvozovú cestu, po ktorej sa bez problémov na Vyšehrad dostane konský či volský povoz.

3. Geografická príslušnosť

S čo najľahšou dostupnosťou súvisí aj vlastníctvo samotného priestoru Vyšehradu. Ten patril v stredoveku do katastra obce Solka. Aj keď len ako "silva" - les, ale patril tam.

V súčasnosti je preskúmaný priestor hradiska pričlenený k obci Jasenovo - hranica medzi chotármi Jasenova a Solky vedie po vale hradiska a to dosť mýli, pretože za oným valom je smerom na Solku ešte podstatne väčšia časť hradiska, ktorá sa však v žiadnej literatúre neuvádza a máte tú česť čítať prvé riadky, ktoré sú v tomto smere napísané :-).

Vodítkom k tomuto objavu je tereziánska mapa chotára obce Solka, ktorá spomína Horné a Dolné vráta. Zhodou okolností sa tieto "vráta" nachádzajú práve na ceste, ktorá vedie na hradisko zo Solky. V polohe Dolné vráta sme objavili cca 70 metrov dlhý val, ktorý križuje hrebeň a cestu, čiže prehradzuje prístup na Vyšehrad.

V polohe Horné vráta nie sú terénne stopy natoľko výrazné, môže sa však jednať o pozostatky nejakej formy strážnice.

Bohužiaľ, zatiaľ je náš prieskum bez akýchkoľvek datovateľných nálezov.

Výrez z tereziánskej mapy chotára Solky z roku 1779. Bumerang vpravo hore je hradisko Vyšehrad, ako ho poznáme z literatúry. Vľavo dole vidíte Dolné vráta,  kúsok od nich Horné vráta. Stačí jedna mapa a hradisko zrazu vyzerá úplne inak...

Na obrázku vidíte úvozovú cestu zo Solky na hradisko (modrá čiara) a val Dolných vrát (krikľavá zelená)

 Stredná časť úvozovej cesty s pohľadom na hradisko. Pôvodná úvozová cesta sa nachádza v kríkoch vpravo.

Pohľad z toho istého miesta smerom nadol. Pôvodná cesta opäť v kroví (tentokrát vľavo). Kríky v strede lúky skrývajú pôvodný úvoz, ktorý prechádza lúkou zľava doprava a obchádza návršie (o ňom niekedy neskôr). V pozadí Nitrianske Pravno, za ním v lese Roboty (hektáre kamenných morí - doklady stredovekej ťažby zlata povrchovými metódami).

Nádherne zachovaná úvozová cesta v nádhernom lese. Beware - medvede sú tu hojné.

 Zákruta úvozovej cesty tesne pod Dolnými vrátami

Rez valom pod Dolnými vrátami. Rez netvorili archeológovia, ale buldozér.

A toto sú Dolné vráta. Val opäť rezaný buldozérom, brána samotná sa nezachovala.

Toľko k obrázkom. Keď bude trocha viac času, pridáme aj nejakú miestnu flóru a faunu. Orchidey sú tu zaujímavé.

4. Vodný zdroj

Tento bod je veľmi dôležitý. Vyšehrad leží veľmi vysoko a  je relatívne nedostupne umiestnený (relatívne preto, lebo sú tu aj horšie miesta - skúste vystúpať na Hradisko nad Nosickou priehradou v smere od priehrady), ale čo je dôležitejšie -  chýba mu voda. To ho absolútne diskvalifikuje ako prípadné centrálne hradisko a dostávame sa do polohy refúgia (útočišťa).

Stredoveké uvažovanie o vodných zdrojoch bolo iné ako naše jednoducho preto, že nepoznali vodovod.

Musíme si uvedomiť, že v stredoveku bola voda o mnoho dôležitejšia ako dnes. A ani nie z hľadiska pitnej vody. Ľudia vodu pili, len ak už fakt iné nebolo. To čo tečie z vodovodu nám, ako pitná chlórovaná voda, bolo v stredoveku nedostupné. O baktériách netušili, ale prirodzeným výberom prežil ten, kto pil vodu dezinfikovanú trochou alkoholu - čiže pivo, alebo víno. Ale na vodu fungovali všetky dopravné prostriedky (plťky, loďky, koníky, volky), voda bola zdrojom energie (banské mechanizmy, mlyny), veľa sa jej spotrebovalo pri niektorých výrobných procesoch (garbiari).  Pokiaľ to bolo len trochu možné,  osady sa stavali pri potoku, nehovoriac o centrálnych hradiskách. Voda bola skrátka životne dôležitá. Na samotnom hradisku Vyšehrad však žiadna voda nie je. Nejakú nájdeme v suťovom prameni nižšie pod Vyšehradom, ale tá stačí len bačovi, valachom a psom. Dobytku na salaši bolo treba doviesť vodu vodovodom. Takže centrálnemu hradisku nejakej veľkomoravskej dŕžavy určite nestačil. Nebol totiž nad ním les, ktorý pre tento suťový prameň v súčasnosti akumuluje vodu. V stredoveku bola nad ním len skalnatá (veľmi skalnatá) lesostep.

5. Nepublikovaný výskum

Posledným, ale nie najmenej významným bodom týchto námietok je podozrivé zmiznutie nálezových správ z desaťročie trvajúceho archeologického výskumu Vyšehradu.

Na hrade sa síce našlo veľa zaujímavých nálezov (od včasnolaténskej spony po tehly z 13. storočia, či keramický olifant (ktorý nemá na Slovensku paralelu). Celkovo máme z Vyšehradu celé regále nálezov, ale ich archeologická interpretácia je absolútne vylúčená pre absenciu dokumentácie. Skrátka - našli sme všeličo, ale vôbec netušíme kde presne, za akých okolností a čo bolo s čím ako spojené.

Nálezové správy sa stratili z Hornonitrianskeho múzea už pred viac ako desiatimi rokmi a doteraz sa ich nepodarilo objaviť. Je možné že ich pri odchode do dôchodku zobrala na spracovanie Marta Remiášová, ktorá viedla výskum Vyšehradu. Medzičasom však podľahla chorobe a nálezové správy sú momentálne stratené. Moje pátranie po nich viedlo zatiaľ k biednym výsledkom. Časť pozostalosti Marty Remiášovej sa nachádza v okresnom archíve v Bojniciach. Tieto materály však ešte nie sú spracované, preto nie je k nim umožnený prístup.

V každom prípade je podozrivé, že Marta Remiášová nespracovala výskum Vyšehradu ani v čase, keď sa tejto téme mohla ako dôchodkyňa venovať naplno. To ma vedie k otázke, či sa vo svetle nálezov nezačal Marte črtať presne onen obraz, ktorý som naznačil vyššie. Nejedná sa o "centrálne hradisko", ale o niečo podstatne menšie a menej významné, pretože jej chýbala väčšia časť hradiska. A možno sa len nevedela vysporiadať s disproporciami v objeme nálezov z jednotlivých období.

Ibaže, keď sa už raz pustilo do sveta, že sa jedná o centrálne hradisko z 9. storočia, citujú vás autority odboru a zrazu bolo z tohto obdobia nejako málo nálezov, mohla nastať situácia, že Marta Remiášová nevedela, ako z toho "vykorčuľovať".

Závery

Doteraz sme hovorili, že  (a prečo) Vyšehrad nebol centrálnym hradiskom a nastal čas povedať, čo  a kedy vlastne bol.

Môj odhad na základe pozorovaní terénu a historických prameňov znie,  že na Vyšehrade bolo podstatne dôležitejšie osídlenie po zániku Veľkej Moravy, ako to veľkomoravské. (Ak teda vynecháme osídlenie v období lužickej kultúry).

Boje medzi vznikajúcim Poľskom, Uhorskom a Českým kráľovstvom totiž postavili majetkovú doménu Diviackovcov (pánov Hornej Nitry) do epicentra bojov a tu sa Vyšehrad mohol veľmi dobre uplatniť.

Z konca 11. storočia máme doloženú aj "provinciu Váh", ktorá zaberala Oravu, Liptov Turiec a neskoršiu "hornú" Trenčiansku župu. Táto oblasť ako jednotná provincia je však o sto rokov staršia. Približne od roku 973 patrila spolu s Krakovskom pod vládu Přemyslovcov. Krakovsko dobyl od Přemyslovcov v roku 989 poľský knieža Meško I.  (Komédia nastane, keď si uvedomíte, že dobíjal územie, ktoré vlastnila rodina jeho ženy Doubravky). Jeho syn Boleslav Chrabrý útočil ešte ďalej na juh.

Veci došli až tak ďaleko, že Boleslav Chrabrý a Štefan I. uzatvárali mier v Ostrihome a územie Slovenska bolo na určitý čas pod nadvládou Poľska. Historici sa síce stále sporia (a pre nedostatok dôkazov sa naveky budú sporiť) o to, kam až poľská nadvláda siahala a ako dlho trvala, každom prípade tu však bola.

Ale vráťme sa k Vyšehradu. V 10. storočí to na základe vývoja situácie bola pohraničná pevnosť medzi "provinciou Váh", ovládanou českými Přemyslovcami a Nitrianskym kniežatstvom (Uhorskom).  Má na to ideálnu polohu. Ľahký prístup z nitrianskej strany, ťažší z turčianskej.  Výhľad do takmer celého Turca (čiže na územie nepriateľa) tiež nie je na zahodenie.

Výskum Vyšehradu nie je ani zďaleka ukončený  a bohužiaľ nebude, pokiaľ sa nedostaneme k prepotrebným nálezovým správam z výskumu hornej časti hradiska, resp. kým neprebehne jeho revízny výskum  a neprebehne výskum v priestore Horných a Dolných vrát.

Napadá ma ešte súvislosť medzi Solkou a hradom Salis, ktorý sa spomína v prameňoch, popisujúcich boje medzi Uhorskom a Poľskom, ale to je výstrel na príliš dlhú vzdialenosť a necháme si ho nabudúce.

Najbližšie sa budeme venovať ukončeniu úvozovej cesty na hradisko a architektúre hradiska (áno, budeme hovoriť aj o kostole).