Pamäti partizána kritickým okom
Dostala sa mi do rúk kniha spomienok Františka Mišejeho, komisára Hornonitrianskej partizánskej brigády, nazvaná "Revolučnou cestou". Vydaná bola v roku 1989. V takýchto memoároch, vydávaných za socializmu, si vždy rád zalistujem. Ani celkom neviem, čo tam hľadám. Zrejme len nezrovnalosti a vyslovené "halucinácie". Drsní partizáni likvidujú v stoji špaginmi od pása fašistov po tuctoch (kapitán Dabač hadr). Nájsť tam pravdivé tvrdenia je vždy práca, ale stojí za to.
Oní hrdinskí partizáni sa totiž pri pozornom čítaní menia na bandu pobehajov (politických utečencov), ktorí kempovali po lesoch (prípadne v dedinách) a viac-menej utekali pred Nemcami, prípadne útočili zo zálohy na spojky, osamelých vojakov, civilov nemeckej národnosti, nestrážené mosty, elektrické vedenia a pod...
Ale poďme k detailom. Partizánsky oddiel, ktorého bol František Mišeje politickým komisárom, vykonal za obdobie od ústupu do hôr po oslobodenie (13.9. 1944 až 4.4.1945) 11 akcií. Čiže približne raz za tri týždne... Nie, neboli to strety s okupantami na otvorenom fronte (Podotýkam, že partizáni Hornonitrianskej partizánskej brigády neustupovali po obsadení Novák spolu s vojakmi regulérnej armády smerom na Prievidzu, ale "ustúpili" do hôr.), ale drobné sabotáže v štýle poškodenia stĺpa vysokého napätia a pod. Aký zmysel v boji proti Ríši malo prerušenie ťažby uhlia v Handlovej, či práce nováckej chemičky z dôvodu sabotáže na vedení, prípadne rozbitie miestneho (dreveného) mosta medzi Novákmi a Lelovcami, nechám na posúdenie čitateľa. Zároveň som medzi onými akciami napočítal tri vraždy vojakov protivníka. Podotýkam vraždy, nie zabitia v boji. Ale kto by sa tým už zaoberal, keď samotná existencia neoznačených bojovníkov (partizáni) je porušovaním vojnových konvencií, pravda...
Okrem toho dvakrát prepadli partizánov nemeckí vojaci priamo v horách Vtáčnika a pokúsili sa partizánom boj vnútiť. Partizáni reagovali podľa hesla: "Kto ujde, môže bojovať aj zajtra."
Jedinú skutočnú prípravu na otvorený boj absolvovali partizáni podľa autora 3.-4. apríla 1945. Ibaže tragikomicky už proti nim stáli nie Nemci a "vlasovci", ale osloboditelia. Túto stať odporúčam prečítať. Jediná napínavá v celej knihe...
Fantastická je aj stať o úniku partizánskej brigády J. Žižku. Podľa autora unikli z obkľúčenia 10 - 15 000 nemeckých vojakov. Pre doplnenie obrazu podotýkam, že nemecké sily, určené na potlačenie Povstania sú odhadované na 45 - 50 000 vojakov. A z toho bolo potom 15 000 mužov vyčlenených na polapenie operátorov špeciálnych jednotiek, operujúcich v okolí Rokoša :-). Keď fabulovať, tak nech to stojí za to!
Alebo nočný prepad Novák z 10. novembra 1944. Partizáni nemecké straty odhadovali (!) v roku 1989 na cca 10 vojakov, archívne materiály hovoria o dvoch. Rovnako je milý posun v termínoch. Kým bežne sa hovorí o PREPADE Novák, partizán-pamätník hovorí o ich OBSADENÍ. Síce len na štyri hodiny počas neskorého zimného večera a síce len preto, že si potrebovali "zrekvírovať" obuv od miestneho živnostníka - šustra, ale nebudeme sa tu ťahať za slovíčka, šak sme partizáni - nie?
Fajnová je aj obrazová príloha. Kritický čitateľ si ju užije - aj keď autorovi skôr priťažuje. Napríklad strojom naklepané hlásenie pre hlavný štáb partizánskych oddielov naznačuje, že sa jedná zrejme o povojnovú antedatovanú fabuláciu. Ale niečo sa dá predsa vyťažiť aj z takéhoto dokumentu. Veď aj stredoveké falzá listín majú výpovednú hodnotu. Ibaže hovoria o dobe, keď boli falšované, nie o dobe do ktorej sú datované.
Rovnako sa zdá byť fabuláciou zoznam padlých partizánskeho oddielu. Spolu ich bolo 42 a zoznam nie je robený ani podľa dátumu smrti, ani dátumu narodenia, ani abecedne. Zrejme len dodatočne vyfabulovali partizánov z mŕtvych, ktorí sa tomu titulu už nemohli brániť. Dá sa z neho ale zistiť aspoň nasledovné. Okrem bojov na otvorenom fronte pri ústupových bojoch od Baťovian po Prievidzu a dvoch nemeckých prepadov v lesoch umierali partizáni akosi "randomly". Tu chytili Nemci jedného, tam druhého... Snažil som sa nájsť nejakú súvislosť medzi smrťou partizánov a partizánskymi akciami, ale nepodarilo sa mi to.
Veľmi pekné fotky partizánskch bojovníkov so špaginmi okolo krku. Ibaže na tom krku je vidieť biela košeľa a kravata. Fotka datovaná na január 1945 teda svedčí o tom, že buď si o strádaní v horách autor vymýšľa, alebo sa jedná o fotografie, vyrobené na objednávku až po vojne, (osobne si myslím, že počas predvolebnej jari roku 1946). Alebo boli partizáni fakt kalibre a aj keď v civilnom odeve, dbali na slušné ustrojenie bojovníkov.
Apropo špaginy... Autor vystenáva, že mali problémy s výzbrojou. Jediné obdobie, keď sa dostali k výzbroji, bolo obdobie začiatku povstania, keď sa "rabovali" vojenské sklady. Ibaže vo výzbroji slovenskej armády neboli samopaly typu PPŠ 41. A získanie automatických zbraní sovietskeho pôvodu autor nikde nespomína...
Keďže o vojnových akciách nebolo čo písať, veľa priestoru je venovaného povojnovým udalostiam, najmä februáru 1948. Odporúčam nečítať.
V náznakoch sa autor venuje aj povojnovým osudom niektorých členov partizánskeho oddielu. Nie všetci mali také šťastie ako on a možno by pre historikov bolo zaujímavé zistiť podrobnosti životopisu bratov Oršulovcov.
Neviem isto, či malo partizánske hnutie v takejto podobe nejaký zmysel. Pár chlapov, ktorí terorizovali viac civilné obyvateľstvo, ako jasne označených bojovníkov protivníka (Pred tými utekali, prípadne na nich strieľali zo zálohy.) A to všetko v civilnom odeve, čo samotné odporuje vojnovým konvenciám. Podobne ako v ZSSR, ani na území Slovenska neboli preto nemeckí vojaci schopní rozlíšiť civilistov nebojujúcich od civilistov bojujúcich a jediné riešenie situácie bolo v drakonických opatreniach "na výstrahu".
Bez ohľadu na to, čo robili počas okupácie Slovenska Nemci, boli partizánske akcie väčšinou čisté provokácie, ktoré dráždili nemeckých vojakov a spôsobovali tvrdé odvetné opatrenia. Viď napr. masakru v Kľackej doline. Začala sa potyčkou niekoľkých partizánov (z nemeckého pohľadu civilistov) s nemeckou hliadkou a skončila vypálením dvoch dedín. Samotní partizáni sa z dedín "hrdinsky" stiahli, pričom okrem dedinčanov, ktorí nemali s partizánmi nič spoločné, nechali na mieste aj svojich zranených spolubojovníkov, ktorí si potom partizánčenie drsne odskákali.
V každom prípade by bolo zaujímavým námetom na historické skúmanie pozrieť sa, ako partizánske sabotáže hodnotila druhá strana, resp. nezaujatí civilisti. Ale o tom niekedy nabudúce.