Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský - chlapík, ktorého sa oplatí čítať
Tak som zasa objavil historickú osobnosť! Náhodou som našiel životopis G. K. Zechentera (Päťdesiat rokov slovenského života, Tatran 1974), začítal som sa a viem, že sa k nemu budem ešte dlho a často vracať. A aj k jeho iným dielam, ktoré sú voľne dostupné napríklad TU. Odporúčan napr. Poľovačku na medveďov.
(Táto fotografia Laskomerského sa mi páči najviac. Je síce už z obdobia, keď bol "nad hrobom", ale vystihuje ho. Ten milý a šibalský pohľad. Toto je pohľad do jeho duše.)
Ak chcete byť skutočným expertom na 19. storočie na Slovensku, bez Zechentera to nepôjde. Jeho diela totiž žijú. Okrem významných osobností si spomína aj na bežných ľudí - baníkov, úradníkov, drevorubačov, farárov, profesorov, furmanov, či hostinských. Zvyčajne pridáva aspoň krátky životopis. A prekladá to jemu vlastným humorom.
Prekvapilo ma napríklad, koľko ľudí v jeho okolí umrelo na to, čo by sme dnes nazvali civilizačné choroby a spájame ich s druhou polovicou 20. storočia a konzumným spôsobom života: rakovina, infarkty, mozgové príhody... Zechenter zmenil môj pohľad na túto oblasť. A rovnako ma naučil, že ak my vieme o jednej epidémii cholery (v roku 1831, spojená so sedliackym povstaním), tak G.K. prežil a popisuje štyri epidémie cholery, jednu epidémiu červienky a epidémiu petechiálnej horúčky - či škvrnitého týfusu (ebola light).
G.K. žil v epoche, ktorá bola plná zmien. (To asi žijeme všetci, ale málokto má taký výrazný dar zmeny vystihnúť a popísať). Narodil sa v Banskej Bystrici v roku 1824 a na vlastnej koži zažil stredoslovenské bane, maše, hámre a huty v plnej paráde, ale na sklonku života aj ich postupný zánik - a to vrátane najlepších baní v Štiavnici a Kremnici. Zažil horehronské pralesy skôr, ako ich zničili "židovské píly". Zažil ako nadporučík univerzitnej légie revolúciu vo Viedni, potom sa zúčastnil uhorskej revolúcie (ako lekár) na strane uhorských gardistov (a z veže budatínskeho zámku pozoroval onú slávnu druhú bitku pri Budatíne 2. januára 1849). Ak sa niekto pýta, prečo sa nepridal k hurbanovým dobrovoľníkom, tak si treba uvedomiť, že slovenskí dobrovoľníci boli v očiach revolucionárov spiatočníci, ktorí držali s cisárom...
G.K. bol v prvom rade lekár a počas svojho života pôsobil v Banskej Bystrici, Brezne a Kremnici. (Len pre zaujímavosť, obvod c.k. banského lekára v Kremnici siahal od Hronskej Breznice cez Ihráč, Kremnicu, Piargy, Blaufuss, Kopernicu až po oba Turčeky a Dolnú Štubňu (a všetky ďalšie osady v tejto čiare). Čiže viac ako 50 kilometrov v troch stoliciach. Bez auta, len na "príležitosti". A stanica lekára v Brezne nebola o nič lepšia... Keď chcel skontolovať pacientov v najvzdialenejších dedinách, vycestoval večer, aby sa na druhý deň stihol vrátiť...
Ale G.K. bol scestovaný. Zažil cestovanie po Uhorsku s furmanmi (kamionisti tých čias), poštovými vozmi, konskú železnicu z Prešporka do Trnavy, ale aj budovanie železníc (najmä na trase Hronská Breznica - Kremnica - Vrútky v roku 1871) a toto všetko farbisto a podrobne opisuje, takže som si urobil veľmi dobrú predstavu, čo obnášalo cestovať z Vacova, prípadne Budapešti do Banskej Bystrice pešo, alebo aspoň s občasným povozom. G.K. sa však dostal aj za hranice Uhorska. Ak si myslíte, že študáci začali počas prázdnin cestovať po Európe až s Ryanairom, tak vedzte, že Laskomerský cestoval ešte pred revolúciou v roku 1848... Alebo ak si myslíte, že plavby po Stredozemnom mori plachetnicou sa dostali do módy len nedávno? Eééé, Laskomerský už v roku... Atď.
Popri čítaní si začnete uvedomovať historickú každodennosť a to je skvelé. Cesta z Brezna do Kežmarku? Jeden deň... Stretnutie sa s bratom po niekoľkých rokoch? Nespoznali sa... Facebook nebol a fotky sa len tak neposielali (ak aj nejaké boli)...
Ale späť k životopisu. Samotný má niekoľko rovín a všetky sú zaujímavé. Prvá je rovina osobná - skutočne som nečakal, že človek, ktorý je známy svojimi humoristickými dielami, zažil toľko osobnej tragédie - napr. mu ako nedospelé umreli tri deti, liečil sa (zrejme z dôvodu preťaženia) z psychických problémov (depresia?), a aby to nebolo dosť, trikrát vyhorel (hoci prvý krát ešte ako dieťa), takže do konca života sa bál ohňa a aj jeho dom v Kremnici bol mimo radovej zástavby a strecha bola plechová.
Ďalšia rovina je historická (história 19. storočia), ale nájdete aj rovinu prírodovednú, či dejepisnú.
Pre amatérskeho jazykovedca je zaujímavá rovina jazykovedná - sledovať, ako sa slovenčina zmenila za šesťdesiat rokov (Zechenter písal svoj životopis pre Slovenské pohľady, kde vychádzal v rokoch 1911 - 1915 ) do roku 1974. Ja som sa napríklad konečne dozvedel, že "využiť príležitosť" pôvodne znamenalo využiť konský povoz. Dozvedel som sa, aký je rozdiel medzi cievou a hlavňou (hlaveň bola horiaca haluz, cieva hlaveň pušky), atď. . A to bol životopis niekoľkokrát upravený, aby ho moderný Slovák mohol vôbec čítať. A vzhľadom na to, že G.K. hovoril okrem slovenčiny ešte chorvátsky, latinsky, maďarsky a nemecky - a akosi predpokladal, že čitateľ tie jazyky ovláda tiež, je moderné vydanie jeho životopisu doplnené množstvom poznámok. Tie ostatne vysvetľujú aj mnohé iné popisované udalosti a údaje, pretože G.K. bol okrem lekára aj geológ, botanik, historik, etc. Nečudujem sa, že býval prepracovaný...
Keď sme už pri tej slovenčine - G.K. sa poznal azda so všetkými slovenskými dejateľmi 19. storočia od Jána Kollára po Ludevíta Štúra a uvádza často zaujímavé detaily ich života, ktoré určite v učebniciach a nezdravo oslavných životopisoch nenájdete. Ak napríklad chcete vedieť, ako dopadlo stretnutie Jána Francisciho so schwechatským pivom na "akcii" v Harmanci, čítajte životopis Laskomerského a dozviete sa všetko od očitého svedka, ktorý potom Francisciho pomáhal odviezť domov. Alebo ak chcete vedieť, kto tohto "najkrajšieho Slováka" pomohol oženiť s maďarónskou slečnou...Ale už som prezradil dosť... :-)
Takže: Hor sa čítať klasikov!