Corpus alienum genus l. sin
Corpus alienum genus l. sin alebo cudzie teleso v ľ. kolene. Toľko lekársky nález. Čo to ale znamenalo včera pre mňa:
Po dvoch rokoch som nazbieral odvahu a pustil som sa do štiepania troch klátov dubovej metrovice, čo mi zostali pod šopou. Dva roky som to odkladal, ako sa dalo, lebo to boli húžvy s priemerom 50+. Už boli dokonca nadpílené. Ale preštiepať to...
Včera nie. Včera som mal elán a mal som odvahu. Za pol hodiny som napílil pol kubíka dreva a potom som sa štyri hodiny mordoval s tými troma dubovými klátmi. Tri kliny, dve kladivá a davaj. Už mi zostali posledné dva kúsky, keď som udrel puckou po kline a z neho vystrelil malý úlomok. Tento šrapnel, ostrý ako stolárske dláto, mi narazil do kolena. Zložilo ma to na zem. Zasyčal som niekoľko šťavn... nábožných žalmov, pozviechal som sa a pozrel som na nohu. Po celej nohavici od kolena po topánku premokala krv. Nadvihol som nohavicu a videl som prúd, ktorý tiekol po holeni a mizol v bagandži.
Zúročil som svoj záchranársky výcvik a bežal do kuchyne. Terka bola tiež duchaprítomná a dieru sme zapchali papierovými kuchynskými obrúskami. Najskôr desať, potom polovica sáčka. Aj tak to tieklo na koberec. Ale čoskoro to ustalo a ja som začal Terke, ktorá mi uťahovala obrúskovú bandáž obväzom, hovoriť niečo v tom zmysle, že nech to poriadne utiahne. Veď dnes mám ešte dokončiť to drevo, potom pripraviť vysoké záhony a podľa možnosti ešte izolovať strop v dielni... Zamietla to, zavolala Maťa a musel som ísť do Bojníc na šitie.
Obväz na kolene. Samozrejme, nohu sme poniže obväzu umyli.
Na príjme som mladú sestričku svojím typickým šarmom presvedčil, že v rane uuurčiteeee nič nieee jeee a roentgen netrebaaa, lebo som videeel, ako ten šrapnel ležal na zemi. Nechala sa ukecať...
Bol som za hodinu už tretí, čo štiepal drevo a potreboval ošetriť. Takže rutina.
Toto vzniklo za necelú minútu...
Doktor Mladý mi ranu zašil a keď bol hotový, spýtal sa, čo mi to tam vlastne vletelo... "Kus oceľového klina", hovorím. "A na roentgene ste s tým neboli?" "Nie, veď som to videl a rana nie je hlboká, nemá sa to kde schovať atď., atď..." Na doktora môj šarm až tak nepôsobil, takže som sa musel vyterigať na poschodie, nech mi to pofotia. Keď bolo po fototermíne, roentgenológ sa ma pýtal, čo to tam mám.
"Je to tam?"
"Je."
Takže zasa dole, rozstrihnúť šitie, hrabanie v rane, stláčanie, krv po lôžku... Ale nakoniec to doktor so sestričkou vylovili. Zasa šitie, obväz a hybaj domov...
A toto je tá zgerba, čo to všetko spôsobila...
Ešte vyzdvihnúť antibiotiká proti zápalu v Korze. Maťo sa ma síce pýtal, či nemá ísť do lekárne on, ale ja som bol už zašitý hrdina. Nie je to ďaleko, prvá kója za dverami... Vliezol som do otočných dverí a vtedy mi to došlo. Vodič v bratislavskej MHD má viac trpezlivosti ako tie krídla s metličkami na spodnej hrane. Takže som ťahal za sebou okriplenú nohu v zakrvavených montérkach jak Bruce Willis a snažil sa utiecť dverám. Niekedy si musím pozrieť záznam z bezpečnostnej kamery...
Lieky som vybral, naložil sa do auta, doma som si dal lieky, zapil, zajedol hrsťou arašidov. Zrušil som vychádzku na Vyšehrad - aj keď som chalanom navrhol, že pôjdem s nimi, ak ma vynesú, nejako na to nereflektovali a odporučili mi kľud na lôžku. Posadil som sa k počítaču, že to všetko spíšem.
Po 15 minútach to začalo: Svrbenie úplne všade, ťažoba na hrudi, fľaky po tele ako Vladimír Harkonnen, pulz vyše 100... To ma už začala chytať panika. Rýchlo aspoň Alerid a volať záchranku. Po dávke hydrokortizónu a Dithiadenu som už bol zasa v normalizovanom stave, ale aj tak sme si spravili výlet do Bojníc. Po ceste som driemal a podľa kruháčov (na ktorých sa vozík dramaticky nakláňal), som odhadoval, kde asi sme. Tentokrát som neprišiel do nemocnice krívajúc, ale s plnou parádou: na kolieskovom lôžku, zakrytý dekou a Alu-fóliou, s jedným záchranárom vpredu a druhým vzadu.
Ibaže z toho lôžka ma bolo treba preložiť na lôžko v ambulancii a moja noha začala práve ožívať. Dali sme to... Zasa EKG, tlak, saturácia. Ešte jedna infúzia, potom roztok živočíšneho uhlia v dvoch deci vody. Chutilo to presne tak, ako som si myslel. Ako dve lyžice čierneho uhlia, rozmixované v dvoch deci letnej vody. Ústa mám jak murín doteraz. Chceli si ma tam nechať, ale tentokrát som sa nedal prehovoriť a podpísal som reverz. Takže som sa po druhý krát rozlúčil so službukonajúcou sestrou so želaním "Dúfam, že sa už neuvidíme" a zasa som čakal pred ambulanciou na odvoz. Z vedľajšej traumačky (kde som ležal na stole pred dvoma hodinami) práve vyšiel akýsi chirurg a keď videl pacienta so zakrvavenými montérkami, sediaceho pred ambulanciu, hneď začal zachraňovať. Musel som mu ukázať prepúšťaciu správu, aby mi uveril, že nehalucinujem. Ale aj tak som mu poďakoval za starostlivosť. Bolo to milé.
Doma som potom strávil noc hľadajúc polohu, v ktorej ma noha nebude bolieť. Márne...
A čo to všetko spôsobilo? Zrejme kombinácia Mesocainu (anestézia kolena), antibiotík a inak delikatesných arašídov z Lidla. Sestrička mi vravela, že si ich tiež kupuje. Ja som z nich už vyliečený...
A toto už pre istotu kupovať nebudeme. Aj keď sú skvelé.
P.S. Aj keď vás do bojnickej nemocnice dovezú RZP-čkou na vozíku, musíte zaplatiť 1,99€ registračného poplatku. "Poriadok musí byť", povedala teta "dežúrnaja" za okienkom... Ale možno je to len prvok alternatívnej medicíny na zvýšenie krvného tlaku, alebo prešpekulovaný spôsob na triedenie ranených. Kto neprotestuje, je na tom fakt zle...