Ako sa mi žije na laze
Prvé slovo, ktoré ma k môjmu aktuálnemu životu napadá, je dynamika. Každý týždeň totiž mením bydlisko o sto kilometrov. A každý deň na Ambrošovom laze nad Bzovíkom je zmena. Žiť v komunite desiatich klientov, niekoľkých ekológov a asi 60 kusov statku znamená, že "neviem ani dňa, ani hodiny". Teda často neviem ani aký je deň v týždni.
Denný program je síce pevne daný, na to sa však môžu odvolávať klienti. Nie ja, ako terapeut.
Takže jeden deň ma zobudí pred budíčkom telefonát, že o šiestej (na budík) mám byť s klientom pripravený vycestovať na celý deň na druhý koniec Slovenska.
Druhý deň je to dumper s 20 tonami piesku, ktorý sa na lazoch stratil ešte včera a aby nebol až tak veľmi popoťahovaný, dnes vykladá o pol šiestej. Ráno.
Tretí deň nám o trištvrte na šesť trúbi pred domom auto a ktosi dobrosrdečný oznamuje, že naše kone sú na križovatke pred Bzovíkom. Takže bežíme po ne. Ibaže je ich tam len polovica. Druhú polovicu stopujeme ako Apači po asfaltovej ceste. Ak sa pýtate, ako sa dajú po asfaltovej ceste stopovať nepodkuté kone, odpoveď je - jednoducho. Stopy sú jasné a výrazné, dokonca aj v noci ich je cítiť :-). Problém je, že zasa končili na križovatke. Ale brechot psov nás už naviedol "na správnu stopu". Polovica našich koní bola pri vranom furiosovi na susednom laze. Už tuším, akej farby budú naše najbližšie prírastky...
Štvrtý deň sú kone zasa preč. Včera pršalo a miestny somár (Equus asinus f. domestica) Oskar vytiahol kolík, na ktorom bol uviazaný. Vláčil sa s ním nocou po laze, kým nepretrhol elektrické napájanie konskej ohrady. Potom sa vláčil s kolíkom a 20 metrami kábla v závese... Takže zlapať somára, kone a medzičasom opraviť ohradu aj elektrické vedenie.
Zvieratá sú celkovo zdrojom nekonečnej zábavy. Najmä kone. Po nich nasledujú ovce, ktoré na jar vypustili do ohrád miestnych solárnych elektrární a odvtedy človeka nevideli. Minulý týždeň sme ich chceli prehnať z jednej elektrárne do druhej. Skákali okolo nás ako gazely. Po hodine sme to vzdali. Vyrieši to za nás poľovnícky zväz. Zato somáriky sú pokojamilovné tvory a o krave by sme ani nevedeli, keby sa nebola nedávno otelila. Sama, na pasienku, aj keď sme ju v posledných dňoch pozorne sledovali. Začalo to tým, že kravku k nám doviezli, aby sa trocha "popravila" než ju zarežú. Popravila sa, dokonca som k nej zavolal veterinára, lebo sa mi zdalo, že je teľná. Bola. Chlapi sa svätosväte dušovali, že oni o tom nič nevedia. Hodili to na Oskara. :-) Ako to bolo, už nezistíme, v každom prípade sme minulý týždeň išli z pasienku v kolóne. Fúrik so slamou a teliatkom (jeden chlap vedie fúrik, druhý v ňom pridržiava vzpierajúce sa teliatko), za ním druhý s rovnakým nákladom (máme dvojičky!) a potom piaty chlap s úzkostlivo búkajúcou Malinou.
Po takýchto rozcvičkách nasledujú raňajky a po nich čítanie z Božieho slova. Liturgický rok sa už končí a knižka s rozjímaniami sa kráti. To logicky viedlo klientov k otázke, čo budeme čítať potom. Lektor s plnou vážnosťou hrubým paľcom nalistuje koniec knižky a hovorí: "Potom sú Rozprávky o zvieratkách." (Reklama na vnútornej strane prebalu našej knižky).
Počas dňa sa pracuje na stavbe. Tento rok klienti postavili senník a hrubú stavbu hlavnej budovy. Asi tisíc štvorcových metrov pod strechou.
Pre porovnanie máme na laze aj akýsi ekologický projekt slamených domov. Slameňáci (priesvitní, alebo aj rákosníci) tam s našou pomocou stavajú domčeky "pre sociálne odkázaných". Pre rákosníkov je to dobrý kšeft. S každou hrubšou prácou sa obracajú na nás. Prípadne sa pýtajú, ako majú riešiť sklon strechy, či ďalšie stavebné detaily. Dvíhame obočie - od toho je predsa projekt... A za celé leto vyrobili (s pomocou našich strojov a hláv) 32 štvorcových metrov bývania. Toľko k ekológii, poďme ďalej.
Niektorí klienti pracovali na projektoch obnovy hradov. Tak sa raz jedného z nich pýtam:
"Ako sa ti páčilo na Znieve?"
"Nevím, já jsem tam nikdy nebyl. Ráno sme sa zastavili v obchode a potém sme vládali dójsť už enem po cintorín."
"A koľko si tam robil?"
"Pať mesácov."
Toľko k projektom úradu práce :-).
Raňajky, obed a večera sú spoločné. Okrem komentovania aktuálneho diania na laze a vo svete to dáva príležitosť na komentovanie jedla. Varí nám profesionálny kuchár, ale svätá pravda je, že nikto nie je taký náročný, ako človek, čo predtým jedol z kontajnera... Raz je mäso v rizote príliš namleté, potom je polievka príliš horúca a nakoniec koláč nemá posýpku, ako robila stará mať. Prípadne, keď sa z kuchyne ozve rytmické pípanie, zahlási niekto s rytmickým liptovským prízvukom (ako Maťko a Kubko): "Paľooo, mikrovlnka ti cúva!"
Večer je veget. Pozerá sa film. Filmy sa hodnotia podľa bodycountu. Ten však musí byť v rozumných medziach a jasne spočítateľný. Takže keď sa rozhodovalo medzi Hobbitom a Kuriérom 2, vyhral to Jason. "Nebudeme preci pozerať nejaký fantastický film!?"
Bonus na záver. Sedíme si v Kláštore pod Znievom v klenbovej miestnosti (17. storočie), popíjame kávu a miestni sa nás pýtajú, ako sa nám darí. Jeden z klientov začne nábožne: "No, ja už normálne rád chodím do kostola..."
Osadenstvo je spokojné, klient takto nábožný nie je až tak častý jav. Potom však padne zákerná otázka: "A ako sa Vám to podarilo?"
"No, po mesiaci na laze som rád, že zídeme dole a vidím konečne nejaké ženy..."