Ďalšie správy z lazov
Na život na krupinskej planine si treba zvyknúť.
Názvy dedín, ktoré pozná len niekto, kto absolvoval dobré - veľmi dobré lekcie dejepisu: Bzovík, Čabradský Vrbovok, Dačov Lom, Želovce...
Je to zapadákov v zmysle Zapadákova. V okresnom meste má istý Ján Francisci predajňu náhradných dielov.
A v Bzovíku opravuje autá pán Praženica a disky rovná pán Guláš... True story.
Majú čo opravovať. Takú zbierku škodoviek, jednotkových Golfov, všelijakých ďalších hatchov a ďalších zaujímavých vozidiel už človek ľahko nenájde. Nájdu sa dokonca aj pravidelne používané škody 1000MB, žiguly prvej verzie (horizontálne zadné svetlá), či biela Volga, ktorá chodí okolo lazu aspoň raz týždenne. Nie, určite neprevažujú, ale spolu s pick-upmi a ďalšími 4x4 vozidlami dopĺňajú miestny cestný kolorit. Na lazoch je k tomu povinnou výbavou traktor vo dvore - ak nie aj kombajn.
Vzhľadom na geografiu sú tu cesty veľmi zaujímavé. Takmer žiadna nesleduje údolie. Skladajú sa z prudkých stúpaní na hrebene a náhlych zošupov do údolia - prípadne vedú po hrebeni. Dediny sú len v údoliach, takže keď sa človek rozhliadne z dobrej vyhliadky, nevidí okrem osamelých lazov (tie sú na kopcoch) žiadne osídlenie široko ďaleko.
Dopravná situácia je asi takáto. Večer (o ôsmej som bol doma) som na 82 kilometrovej trase naprieč Hontom napočítal “až” 34 protiidúcich vozidiel. Z toho dve tretiny pri prejazde Modrým Kameňom a Veľkým Krtíšom. Inak, kto by tam aj jazdil, keď nie je kam a samovražedná lesná zver číha za každou piatou zákrutou.
A čo nové u nás na laze?
Jar prišla zavčasu a dažďový deficit je citeľný. Ovce aj kone na paši musíme dokrmovať. Ale škovránky pištia na plný výkon a lastovičky sú už tiež všetky späť.
Príroda už celkovo nie je čo bývala a robí si čo chce. Minulý týždeň sa nám napríklad okolil zajac, ktorého som identifikoval ako samca. Deväť mladých od samca nie je zlé - ktovie koľko ich potom majú samice toho plemena.
Po trištvrte roku začínam rozumieť aj miestnemu nárečiu. Naše auto je tu motor, reštuvania je padláš, atď. Na Amrošovom laze sú ľudia z celého Slovenska, a esperantom je čiastočne goralčina. Ale dohovoríte sa aj slovensky.
Ako v každej vydelenej komunite, aj u nás sa vytvára vlastný jazyk.
Príkladom môže byť slovo “týpek”. U nás sa divný týpek nazýva jokerit. Zaujímavé je, že množné číslo od jokerita je apači. Čiže napríklad vetu “Nejakí apači sa potrebujú naduť,” prekladáme ako: “Prišli nejakí cyklisti a prosia si trochu vody”.
Divná žena sa nazýva morena. Množné číslo tento úkaz nemá, pretože také niečo sme tu ešte nezaznamenali.
Naše eko-projekty vzbudzujú medzi chlapmi niečo na hranici údivu a posmechu. Napríklad koreňová čistička. V princípe je to obrovská vaňa naplnená kameňmi, pomedzi ktoré sú nasadené vodné rastliny a tie koreňmi čistia pretekajúcu vodu. Niečo medzi špongiou a automobilovým katalyzátorom.
Sadenie pálky a trstiny bolo sprevádzané komentármi typu: “To sa môže stať len tu, sadiť bambusy do kameňa!” Po krátkej inštruktáži to však zobrali a dokonca je väčšina “bambusov” zasadená správnym koncom nahor. Pre tých, čo v živote nesadili trstinu - trstinový koreň je “prevít” - dole je hrubý a nahor vypúšťa tenké výhonky. Takže sa ľahko stane, že ho človek v dobrej viere zasadí tak, že koreň trčí von a výhonky sa tlačia “medzi klokany”, ako hovoria chlapi.
Omietanie slamených stien kaplnky vytvorilo nie menšie “pozdvižení”. Najmä preto, že na jemnú omienku nariadil vedúci Imre zozbieravať všetky vyprodukované lajná hovädzieho dobytka. Takže pastier sa zmenil aj na zberača. Po týždni Imre kontroloval výsledok a vyjadril sa, že je toho akosi málo…
“Imriško, robím čo môžem… Ale ešte ma napadlo - čo keby som tam vyhádzal latrínu? Tam je toho habadej! Aspoň tri lopaty...”
“To môžeš, ale najskôr musíte týždeň jesť seno a zelené…”