Pocta Saganovi

Dnes som sa vybral kúpiť si tri fľaše žinčice na salaš do Vrícka. Bicyklom. Cez Vrícke sedlo. Dvakrát. Dvadsaťdva kilometrov tam, dvadsaťdva späť. Moje cyklistické výkony v posledných rokoch končili niekde v horizonte Pravenec - Prievidza. Bol som zvedavý, čo sa stane.

Deviaty kilometer:

Hore Kľačnom to ešte ide, túto vzdialenosť bežne jazdím, mám natrénované. Až na to, že je to stále do kopca a ešte s protivetrom. Obieha ma akási skupinka cyklistov. Majú diabolské tempo, ale vešiam sa za nich. Jeden z nich totiž vyzerá ako kotný. Keď môže on, môžem aj ja.  Držím tempo až po krčmu na hornom konci. Zastavujú oni. Ja sa kotkodákam ďalej.  Cesta stúpa horským údolím, prehadzovačka odmieta preradiť vzadu najvyššie koliečko a ja prvý raz po rokoch radím na strednú pílu.

Trinásty kilometer:

Cesta je stále strmšia a pozerám hore. Hľadám sedlo.  Kopce sú všade naokolo šialene strmé a ešte šialenejšie vysoké.  Utešujem sa. Nie, tak vysoko hádam nemusím jazdiť, tam lezú len kamzíky. Oberajú tam bukvice, alebo čo... Zavesené za jednu nohu... Ale medzi stromami sa zabliští odraz skla auta. Moral prerazil rezistenciu na úrovni 0,0 - povedané burzovou hantírkou. Na konci doliny zatáčam do serpentíny a stúpanie je ešte strmšie. Na vozovke sa objavuje prvý nápis. Ešte tri kilometre hore. To už idem tak pomaly, že pokojne študujem detaily rukopisu na nápise. Keby zafúkalo trochu silnejšie, idem dozadu...

Kilometer a pol do sedla:

Prvé kŕče v lýtkach. A nič nie je depresívnejšie, ako dva rovnaké nápisy so vzdialenosťou do konca stúpania. Dvesto metrov po sebe.

500 metrov do sedla:

Predbieha ma jeden z cyklistov, čo sa zastavili v krčme. Zrejme to bol dobrý ťah. Predbieha ma aj druhý. Pridávam, ale dostávam kŕče aj do stehien. Nie je to dramatické, ale bolí to.

Sedlo:

Myslel som si, že hore mi stúpne moral, ale nejako sa mu nechce. Kŕče v nohách ho nepustia. Zhltnem aspoň banán. Jeden z cyklistov, čo čakajú skupinu mi oznamuje, že pre neho je toto len vyklusávačka po včerajšej jazde z Malaciek. Radšej idem ďalej.

Vrícko:

Vybral som sa ráno, nech nejdem v spare. A nič nie je na zosilnenie kŕčov v nohách lepšie ako zošup v chladnom vetre. Začína ma bolieť hlava a každý kopček na ceste dole absolvujem na pokraji možností.

Salaš:

Krátka prestávka. Hlcem ďalší banán, pijem a potom dám natankovať žinčicu aj do rezervnej fľaše s vodou. Vyberám sa naspäť hore. Po prestávke sa ide lepšie. Ale to prechádza. Rýchlo...

Vrícke sedlo II:

Toto je konec. Bolia lýtka, stehná, chodidlá. Od preťaženého batohu mi začínajú tŕpnuť ruky. Začína ma bolieť zadok. Jediné, čo ma teší, je pocit, že každým metrom sa vzďaľujem sedavému životnému štýlu. Kedysi som vytrepal na chatu pod Rysmi plynovú bombu (aby som otestoval srdce po operácii) a vyliezol som na Gerlach. Teraz sa mi zdá, že to urobil iný človek. Asi mám pravdu. Bol o polovicu mladší...

Tridsiaty prvý kilometer:

Už mám kŕče aj v prstoch na rukách - od brzdenia. Zadok bolí ako ďas, dvíham sa na sedadle veru všelijako. Ohlásilo sa ľavé koleno a batoh by tiež mohol byť ľahší. V hlave sa mi rojí život - hlavne teda úrazy. Zrazu si spomínam na všetky. Nevadí, čoskoro som na rovine...

Tridsiaty šiesty kilometer:

Skoro rovina. Má to výhodu - netreba brzdiť. Je to vyvážené jednou miernou nevýhodou - treba zasa začať šlapať.  Obracia sa vietor. Musím pedálovať aj dole kopcom. Nie je čo piť. Namiesto vody je vo fľaši žinčica... Prehadzovačka vzadu začína žiť vlastným životom. Nechce ísť na najmenšie koliečko. Prechádzam do fázy rezignácie. Aj tak by som ho už nevyužil... Chvíľu pedálujem a potom sa chvíľu snažím nadvihnúť zadok zo sedadla. Vidím značku. Do Pravna ešte tri kilometre. Kokos, toto ne... Pravno nemôže byť tak ďaleko... Nikdy nebolo... Veď odtiaľ je to domov ešte najmenej ďalšie tri...

Doma:

Sprcha a hľadanie polohy v kresle. Tak, aby to bolelo čo nejmenej. Končím ako Steven Hawking. Jediná časť tela, ktorá ma nebolí je palec na ľavej ruke. Tak tu ďatlujem tento epos. A obdivujem Petra Sagana. Prejde dvestokilometrovú etapu s priemerkou ako keď ja idem do Trenčína autom. Ešte v cieli mu nejaký novinár strčí mikrofón pod nos a spýta sa ho na pocity...  Peťo sa usmeje a začne čosi vykladať... Ten chlap musí žrať Fukitol lopatou...