Správy z konca sveta

Počas posledných dvoch rokov som absolvoval Tour de Slovakia, počas ktorej som pôsobil cca území tretiny Slovenska. Prežil som si Šahy,  Považský Chlmec, Omšenie, Haluzice, Bzovík a najnovšie aj Kláštor pod Znievom a Polerieku.

Ak by ste mali pochybnosti, kde sa tá dedina s geograficko-popisným "moja-silná-stránka-je-kreativita" názvom nachádza, tak vedzte, že blahej nepamäti tvorila južnú hranicu panstva Kláštor pod Znievom.

Apropo, kreativita v názvoch. Oficiálne sa neďaleké Vrícko nazýva podľa horúceho potoka-Vríce. Ale keď tak idete hore dolinou, po určitom čase si poviete, že už ste úplne v ri...,  a dedina nikde... Toľko k tvorbe geo-názvov západného Turca.

A teraz k veci.

Kláštor je premodlené miesto, ktoré bolo v každej epoche viac menej významné. Kláštor, hrad (rodisko sv. Margity Uhorskej), celý stred dediny historický... História Slovenska tu žije doteraz. Možno viac ako na Devíne (kde som tiež prežil asi dva mesiace).

V Kláštore bol usadený v priamo v kláštore, čiže prepozitúre, hodnovernom mieste - ako chcete. Nemám to potvrdené, ale "nahrubo" odhadujem (ešte to musím premerať a prepočítať na uhorské stopy), že múry jadra kláštora pochádzajú ešte zo začiatku 13. storočia. Sú tam aj nejaké sondy v murive, ale o výsledku zatiaľ neviem. Okrem historicko-architektonických sond v murive pripomínalo staré časy veľa-veľa vecí. Vlastne asi všetko-vrátane uteráka pri umývadle  v mojej izbe. Do toho si určite utieral ruky po poklepaní základného kameňa ešte Belo IV. Rozmýšľal som, či ho mám oprať, ale ako správny archeológ som ho tam nechal "in situ". Pre budúce generácie.. 

Pri nočnej kontrole prepozitúry som pravidelne stretal na chodbách duchov Bela IV. a Gabriela Zaymusa. Nehovoriac o tom, že v okennom výklenku písal prvý koncept Vianočných oblátok Bencúrovie Maťko. A zatiaľ čo miestny farár hajlovaním vítal blahej pamäti na námestí Šaňa Macha, skrýval sa tu medzi deťmi v sirotinci nejaký Peťo Lipa... Ak niekde budú natáčať slovenský Návrat do budúcnosti, malo by to byť tu.

Spočíatku som chodil s lampkou, ale potom som už pochôdzky zvládal aj potme.

V noci tam bol pokoj, ale cez deň tam vládol pravoverný katolícky chaos. Ten sa násobil, keď práve prebiehala púť alebo Kláštorský jarmok. To človek nedostúpil nohou na zem. Po lete strávenom v pravidelnom striedaní chaosu a pokoja som sa dostal na Polerieku.

Ó, Frodo, Poleriekaaa! To je iný svet. V súčasnosti cca 5 stálych obyvateľov. A 10 našich klientov.  K tomu 40 kráv, 4 kone,  8 kôz, 4 psy, jeden emu Emil (podľa DNA je to samica),  morky, 50 ďalších kusov hrabavej a cca toľko isto husí a kačíc. A holuby (o nich bude samostatná story) a papagáje a mačky a ešte som určite čosi zabudol... Raj...

Celkovo tu čas zastal  v prvej polovici 20. storočia.

Ten náš každodenný čas tu začína ráno rannými chválami. Monotónne hlasy chváliace Stvoriteľa za nový deň vždy spoľahlivo zobudia papagáje. Ranné ticho to na chvíľu naruší, ale budíček je to dobrý. Nasleduje ranné dojenie. Kravy aj dojiči ešte driemu - ranné dojenie je meditácia. Potom pasenie. Tí čo nepasú, čistia maštaľ, prípadne robia drobné práce. Večerné dojenie, to je šport. Kravy sú rozcvičené a nervózne od hmyzu. Večer trávi každý ako uzná. Mne sa podarilo na strope podkrovia nájsť miesto s mobilným signálom a tak môžem skúmať inzeráty s hydmi. So signálom je tu v okolí celkovo dosť oštara. Chasníci na salaši chodia k "vykrývaču" - čiže k haluzi, ktorú zapichli na lúke na mieste, kde chytili dve čiarky. Takže preludovanie na koncovke sa už nekoná. Cez solárnu nabíjačku si zvyknú nabiť tablet a potom študírujú a lajkujú... ehm..., plemenné jarky.

Ťažnú silu nám zabezpečujú tri ťažké kobyly. Z toho dve sú aj ťažné. Tretia ma utvrdzuje v názore, že lepší zlý traktor ako dobrý kôň. A tento je VEĹMI zlý. Ak ste si mysleli, že sediaci kôň Lucky Luke-a je super cvičený cirkusák, tak figu borovú. Táto kobyla tento cvik zvládne vždy, keď ju zapriahneme. Teleportovali sme ju preto do Borcovej, tam majú času na také mrchy. Keď budete pri ceste z Turčianskych Teplíc do Moškovca vidieť sedieť kobylu, nebude to vplyvom psychotropných látok.

Kobyla okrem sedenia vedela aj ďalšie psie kusy. Napríklad virtuózne lámať oje. Za tri týždne dve. Dočasne odstavila veľký voz na seno a hneď na to aj tzv. vagón. Takže sme museli po okolí lietať so starým hnojákom. Zlomené oje dalo šancu realizovať sa starému oravskému majstrovi, ktorého tu máme. Bez metra či iných pomôcok vyrobil oje, "lebo u nás na Orave to takto robíme všetci". "Jo, a aj pravý uhol sa vám vždy prispôsobí," škerili sme sa.  Ako bolo ako nie, kôň sa k novému oju nedal zapriahnuť. Buď nedočiahla reťaz zpredu, alebo zozadu... Majster zrejme zle zrachoval zakrivenie časopriestorového kontinua alebo zle posunul desatinnú čiarku integrálu bulharskej konštanty. Odvtedy má prezývku OKO. A nie je to skratka od Oravský KOnštruktér...

Ešte že tu máme elektrinu. Tá nám zabezpečuje teleport do reality. Ak je všade inde televízia oknom DO pokrivenej reality, tak u nás je oknom Z pokrivenej reality.

Odkedy opravujú v Rudne mostík na hlavnej trase z Martina do Prievidze (čo sme sa dozvedeli len od šoférov, čo zablúdili a pýtali sa na obchádzkovú trasu), je vyradená aj obchádzková trasa kamiónov obchádzavších Kremnické Bane. (Tie Pán Boh spláchol, lebo už nemohol počúvať nadávanie šoférov na tú cestu.)
Obchádzka obchádzkovej trasy pre nás znamená, že dedina o piatich obyvateľoch stíchla nadobro. Doterajšie vzdialené hučanie kamiónov na hlavnej ceste zmizlo a zostalo len stále hučanie jeleňov. Aj o dvanástej na obed revú..

Vznikla tu absolútna postapo realita, kde nie je nič, len my, zvery a ticho okolo. Aby som sa z nej dostal, musel som vykonať púť k rodnému domu Rasťa Piška v Abramovej. Nemám to ďaleko - len toť krížom po pasienku. A už viem, odkiaľ bral veľký majster inšpiráciu na všetkých tých Stredoslovákov.

Polerieka je zaujímavá aj tým, že dovoľuje sledovať zmeny systému osídlenia. Zánik obce začal totiž už za socializmu, keď sa neoplatilo žiť v malej obci bez obchodu, školy a pracovných miest. Takže terajšia forma dožíva a zatiaľ čo sa osídlenie posúva smerom k centru (Martinu), tu vznikajú nové formy - farmy a väčšie hospodárstva.

Ďalšou ozvenou starých časov je tu obligátny čierny hrniec s čajom na šporhelte. A latrína. S klesajúcou teplotou stále viac rozmýšľam, či už fakt musím...

Ale keď som tak rozjímal s výhľadom na Ostrú a Tlstú, či mám nazbieraných dosť lopúchov, uvedomil som si, že je tu dobre. Týždeň v prvorepublikovom tichu a potom dva týždne doma. Nedávno sa mi starý známy pochválil, že už má 25 dní dovolenky - za rok. Nie, takto je to dobre.