Operácia Bloody Tercel

Prehlásenie autora: Popisované udalosti sú dielom fantázie autora a podobnosť s realitou (napríklad so zranením autora) sa zakladá na náhode (prípadne fantázii čitateľa).

Deži je zberateľ všelijakých divných vozidiel. Kráľovským klenotom jeho zbierky divov je Toyota Tercel (lowcostová to odpoveď Toyoty na Subaru 1800 a Leone - v skratke - niečo ešte kockatejšie ako Škoda Forman, ibaže s voliteľným pohonom 4x4, redukovanou jednotkou a navijakom vpredu.)  Také auto nemá nikto v okolí... To je pre Dežiho dôležité.  Lebo ako povedal Memphis Raines v "Gone in 60 seconds": "There's too many self-Indulgent wieners in this city with too much bloody money!"  Presne tak. Každý frajer má dnes 911-tku alebo E-type. Na Slovensku ich je isto viac ako Tercelov... A vôbec - čo je to za športiak bez veľkého kufra, piatych dverí a navijaka?

Ibaže Dežiho Tercel dymil ako Titanic opúšťajúci Southampton... Kontrola vnútra hlavy priniesla veľa zaujímavých fotiek, svedčiacich o tom, že Slováci vedia všelijako inovatívne upraviť japonské technológie - zvárať hliník elektródami na oceľ, zvárať hliník a oceľ (hlavu o hlavový šrób napevno), odľahčovanie materiálu hlavy chemickou cestou (origo Fridex hryzúci do hliníkovej hlavy zvnútra všelijaké pekné jaskynky)... Atď...

Tak sa Deži rozhodol hľadať novú hlavu. Na auto.

A tak Deži oslovil "najlepšieho experta na japonské autá na Slovensku". Ten sa vyjadril, že taký motor Toyota ani nevyrábala... Dôverujte expertom...

Deži hľadal v Poľsku - motor 200 eur.

Deži hľadal v Maďarsku - hlava motora za 75 eur.

Deži hľadal znova na Slovensku - celý motor za 100 eur. Toť za humnami v Mošovciach. Prípadne je k dispozícii aj celé auto... Síce, ehm, nie v najlepšom stave... Ale celé. Teda... Povedzme si to jasne: v akom stave Tercel asi mohol byť, keď ho Deži pri osobnej obhliadke vyhandloval za nepojazdný a nebrzdiaci Trabant + doplatok majiteľa Tercela?

Zostávala maličkosť. Previesť Trabant do Mošoviec a Tercela z Mošoviec.

Pôvodnú ideu previesť operáciu pomocou plaťáka Deži nechal tak. Nechal sa nahovoriť. "Stačí ťažná tyč. Máme to overené, funguje to, bude to rýchlovka".

A tak pripojili Trabant 601 Combi na ťažnú tyč za LR Discovery a vybrali sa do divokého Turcistanu. Po Nitrianske Pravno sa prešmykovali bočnými cestami, ale keď sa už dostali na "hradskú", začala zábava. Pre Discovery nie je Trabant žiadna záťaž a jeho vodič rýchlo zabudol, že za sebou ťahá výkvet východonemeckého inžinieringu. Valil to, ako keby ten Trabant ukradol. Ibaže v Trabante je 80-tka už vzletová rýchlosť aj keď nie je zavesený na tyči za vlečným vozidlom... Rozbeh od smetiska k Vyšehradnému bol len varovaním. Je to dlhá a tiahla zákruta, vybral by ju aj 30-vagónový vlak. Ibaže zo sedadla vodiča ťahaného Trabiho je to krutý pravouhlý vracák, čo sa dá spraviť len na ručnej. Okrem toho Disco omyšičkovalo cyklistu, takže Trabi chvíľu lietal sprava doľava ako handrový pondus... Však aj bol vyrobený z odpadovej bavlny...

A tak Deži kŕčovito držal volant, ktorý sa triasol ako knipel 747-čky, varujúci pred stratou vztlaku. Snažil sa udržať Trabant na ceste, aby sa nedostal do vývrtky a neskončil niekde v krove ktoréhosi nebohého pod cestou bývajúceho majzlana. Keď míňali v stovke Resoc, rozsvietil sa na pristrojovke imaginárny MASTER WARNING a v zákrute pred horným koncom Vyšehradného mu už rovnako imaginárny hlas rezignovane hlásil do ucha: "Terrain, terain, Pull up, pull up!"

Deži prežil minútu čistej a nefalšovanej hrôzy. Prešiel celú Kůbler-Rossovej krivku od šoku po akceptáciu. Čo iným trvá roky, on zvládol od Pravna po vyšehradniansku zjazdovku. Subjektívnych 15 rokov...

A ak niekto povie - Prečo nepustil volant a nekýval? Kámo, keby to urobil, už by nikdy nikomu tú story nepovedal. Prečo netrúbil? Ném batéria. Prečo neblikal? Detto... Našťastie pri zjazdovke bolo dohodnutý prvý checkpoint. Deži nemihol brvou a už len decentne požiadal vodiča Land Rovera, aby mierne spomalil a dal šancu aj tým, čo idú za nimi.

Turcom sa prešmykli po vedľahčích cestách trasou Jasenovo - Budiš - Dubové - Veľký Čepčín - Malý Čepčín - Bodorová - Mošovce. Za Mošovcami to vyzeralo ako v Louisiane - stromy, polia, zapadákov, stará kôlňa na konci dlhej poľnej cesty... Vlastne všetko tam vyzeralo, ako keby tam ešte nebolo nelegálne, keď si bratranec berie sesternicu... A možno to bolo len tým, že sa začínalo stmievať.

Výmena prebehla rýchlo. Potom už len vymeniť jedno vyfučané koleso Tercela, pooberať z neho všelijaké trčiace časti, ktoré by zbytočne drkotali po ceste (výfuk a pod.), uviazať dvere (samé nedržali), dopredu upeviť ťažnú tyč, dozadu koncovú plachu a nasadať...

Deži sadol za volant a zaiskrilo sa mu pred očami. Bolesť v stehne, krv na sedačke. V okamihu bol vonku a zakrvavenými prstami vyťahoval zo stehna kusy skla. Po tomto chirurgickom zákroku museli montérky dole a zvyšný crew kontroloval Dežiho stehno. Takže ak ste niekedy niekde videli chlapíka s gaťami na pol žrde, ktorý sa opieral o kapotu starej Toyoty a okolo jeho zadku hlúčik niggaz... Určite mu len vyberali črepiny zo stehna.

Konzílium sa zhodlo, že rana nie je smrteľná, ale šiť to bude treba. Ibaže kde? Nie najpríjemnešou, ale isto najlogickejšou alternatívou bolo odviezť Toyotu domov a pokračovať rovno na šitie. Tak sa išlo domov.

Tercel mal rozbité všetky okná a októbrový turčiansky večer prúdil autom celkom zvesela. Chlad by sa dal prežiť, ale prúd vzduchu uvoľňoval zvyšky čelného skla, ktoré lietali do auta. Ešte že mal Deži so sebou slnečné okuliare. Síce už bola tma, ale ak si má človek vybrať medzi dočasnou a permanentnou slepotou... Jednou jeho šancou bolo držať Tercel na tyči medzi koncovými svetlami Land-Rovera. Oproti tomu bola cesta Trabantom len nedeľná prechádzka. Adranalín tiekol Dežimu ušami a krv sedačkou najmä pri zjazde z Vyšehradského sedla.

Deži mal oblečené všetky zvršky, ktoré mala malá kolóna k dispozícii. Ale ani adrenalín nevyprodukoval dostatok telesného tepla a bunda "Adundas Original" ho nevedela udržať. Deži sa  po dojazde triasol ako ratlík ešte 15 minút. A doma vznikla panika. Bodaj by nie, keď za z tmy vynorilo rozbité auto a z neho vyliezol trasúci sa zakrvavený Deži, ktorého čakalo ešte cestovanie na šitie.  Ako to vyzerá, keď dôjdete šiť nohu do Bojníc, naši čitatelia už vedia. Nebudeme teda nosiť drevo do LesAgra.

Deži už mesiac PN, ale je šťastný. Síce chodí (ak vôbec), ako keby mal v stehne zahryznutého velociraptora (alebo skôr v zadku vlka), ale: má doma motor na Tercel a vďaka diere v stehne si mohol znova usporiadať životné priority (upratať povalu) a dokončiť veľa dlho sľubovaných článkov. Ako napríklad tento. Skrátka, 40- dňové duchovné cvičenia.