Hmla
Dnes som balil tábor. Robím to rád. Stavanie tábora je naplnené horúčkovitou činnosťou. Vždy sa na niekoho čaká (zvyčajne na mňa), vybavujú sa posledné nevyhnutnosti, vyváža sa vybavenie aj ľudia. Ani tento rok to nebolo inak.
Balenie je o inom. Zvyčajne som hore pod Vyšehradom sám, počúvam les a rozmýšľam. A popri tom balím. Stanové plachty, stoly, lavice, bandasky, smetiak, motyky, krompáče, lopaty a celé krabice drobného vybavenia, zabudnuté rukavice zasypané v lístí, čiasi stratená ponožka, rozpadnutá kosa...
Tohtoročná sezóna bola iná ako predchádzajúce. Tie boli plné "wow momentov" a "wow" nálezov. Kopalo sa v letnej horúčave a odháňali nás popoludňajšie búrky. Elektrizujúce nálezy v elektrizujúcej atmosfére.
Tento rok nie. Milan sa prezieravo rozhodol pre kopanie v októbri. Risk, ktorý vyšiel. Okrem prvého dňa (keď Land Rover predvádzal na podmáčaných cestách, že nestratil nič z offroadového dedičstva) sme si užívali babie leto. S rannými turčianskymi hmlami na zhromaždišti v Jasenovom a nad hmlou výhľad do slnkom zaliateho Ponitria.
A atmosféra na place bola tiež iná. Tak ako Slnko roztápalo každý deň hmlu, tak naše krompáče a GPS-ky rozrušovali sutiny Budimírovho kostola. Nie že by sme boli po tejto sezóne múdrejší ako predtým. Práve naopak. Na konci minulej sezóny nám bolo všetko jasné. A každý deň tejto sezóny priniesol nový nález, ktorý rozbíjal naše jasné predstavy. Každý deň nový múr, ktorý "tam nemá čo robiť". Ale je tam. Je ich tam veľa. Múrov, ktoré tam sú a my nevieme, čo znamenajú. Ktoré sa vynárali z hliny a sutín ako stromy z hmlistého lesa. Čaká nás ešte veľa sezón, kým odhalíme všetko, čo sa z tých starých múrov dá vyčítať. Ale ak to majú byť sezóny ako táto, tak sa veľmi, veľmi teším.
Lebo toto je veda.