Pomáhať a chrániť

 Príbeh prvý

I vybrali sme sa z lazu zháňať podkop.  To je taký ten nástavec na Locust, ktorým sa kopú jamy. Šikovná vecička. A keďže podkop sa nám nezmestí do nášho komunitného Transportéra, požičali sme si veľký Mercedes Sprinter. Fičali sme si na ňom hore potokom a od Babinej dole potokom, kým nás za Zvolenom nezastavila kontrola diaľničných známok. Po konzultácii s "hlavným stanom" sme vysypali z priehradky všetko možné, (vrátane rolky toaletného papiera) a našli sme potvrdenie, že Sprinter môže jazdiť po diaľniciach bez diaľničnej známky.

Horšie bolo, že na mieste, kde má byť diaľničná známka, mal Sprinter peknú prasklinu. Takže všetci policajti, čo sa tam zbehli, to mali ako na lopate. A jeden si nás hneď zobral na paškál. Že to je bububu a zoberie nám značky a bububu. Povedali sme mu niečo v tom zmysle, že to môže, ale my pôjdeme domov pešo. Tak sa aspoň trocha ukľudnil. V každom prípade po diskusii s policajtom zostala pachuť. Nebol by nám dal pokutu, keby sme mu boli dali niečo do vrecka. Keď som mu povedal, že mám pri sebe v hotovosti 10 euro, len sa znechutene otočil a začal sa venovať vypisovaniu bločka. Dostali sme pokutu 50 eur. Pre šoféra, ktorý berie akurát dávky v hmotnej núdzi, čiže ani nie 62 eur mesačne, to bola veľmi radostná správa. Samozrejme, pokutu sme neskôr uhradili namiesto neho.

Príbeh druhý

Včera sme sa v tom hnusnom lejaku vracali domov zo Žiliny. Na prvej zákrute pred Fačkovským sedlom ma zastavilo policajné auto. Hore je skrížený kamión a práve cúva dole. Máme to buď obísť alebo počkať. Tak sme sa obrátili, vrátili dole na ten pieskový plácok pri potoku, zavolali do Expresu a hrali sme "Myslím si zviera", pričom nám policajné stroboskopy blikali do očí, až sa nám zdalo, že okolité smreky tancujú. Disko...

Po pol hodinke sa tam nahromadilo viac áut, aj jedno nové policajné SUV.  Z týchto. Vystúpil z neho aktívny príslušník, ktorý začal rozháňať "zhromaždený dav", pretože kamión sa už (nešikovne cúvajúc) objavil v poslednej zákrute. Ako tak sledujeme dianie, policajné SUV-ko sa dalo pomaly do pohybu dolu kopcom. Cúvalo smerom do doliny. "V tom aute nikto nie je," hovorím Terke, ale ešte som si nebol istý. Zatrúbil som, ale policajt na útek svojho auta nereagoval. Na pieskovom plácku stálo asi päť áut, popri nich schádzala kolóna zo sedla a oproti nej stáli autá čo zostali vo svojom pruhu a čakali na šancu dostať sa do sedla. A pomedzi ten chaos, blikanie a dážď sa šinulo auto, ktoré vyzeralo ako bez šoféra!

Keď sa SUV-ko dostalo na našu úroveň, bolo nám jasné, že ho naozaj nikto neriadi. Viem, že Soitron naládoval do policajných áut nejaký strašne drahý informačný systém, ale takto ďaleko sa ešte nedostali ani v Google.

Ďalej som nečakal. Vyskočil som z auta, prebehol k tomu policajnému samochodu, otvoril dvere a zatiahol ručnú brzdu. Jasné - niekto nevie, ako sa parkuje automatická prevodovka. Policajt dobehol k svojmu autu až po mne. Práve včas, aby sa začudoval, že nezatiahol ručnú brzdu. Zanadával a aspoň poďakoval.

 A tak som zachránil štátny aj súkromný majetok a niekomu zrážky zo mzdy. Na prvý príbeh som si spomenul až dnes...