Strach nesmie vyhnať lásku
Mal som za sebou 3OO kilometrov v aute s pokazeným ventilátorom a teplota vonku bola 34 stupňov... Pred Tescom v Krupine ma zastavil nejaký chlapík. Taký ten týpek, čo stojí pred obchodom a keď vidí auto s cudzou ŠPZ tak sa začne vyzvedať...
"Ste z Martina?"
"Nie."
"Tak z Vrútok?" (Bože, prečo nedá pokoj...)
"Nie. To je služobné auto, ja som od Prievidze."
"A čo tu robíte?" (Ok, vystupujem tu ako zástupca zamestnávateľa, tak sa musím správať slušne...)
"Staviame na Bzovíku útulok pre ľudí bez domova." (Chvíľa ticha. Hurá, stačilo mu.)
"A to aj pre tých... imigrantov?" (Kurník, už toho mám dosť, ale zbieram posledné zvyšky trpezlivosti.)
"Možno aj pre tých..."
"No tí by nám tu ešte chýbali!" ( OK, stačilo.)
"A už ste nejakého imigranta stretli osobne?"
"Ani nie..."
"Aby bolo jasné - moja zubárka je zo Sýrie, sestrička tuto u kolegovho lekára je z Ukrajiny, dve moje susedky sú z Ruska. Všetko solídni ľudia. Máte niečo proti nim?"
"Nie, veď ich nepoznám.."
"Tak vidíte!"
Zabuchol som dvere, stiahol okienko a nechal som týpka, nech si to v hlave zrovná.
Nepopieram, že zažívame sťahovanie národov. Možno aj toto sťahovanie zmení mapu sveta a prastaré ríše sa stratia. Aj pri zániku Ríma ľudia horekovali a nevedeli si predstaviť budúcnosť. Aj vtedy prichádzali pohanské kmene a národy na územie oficiálne kresťanskej ríše. A prichádzali aj všelijakí "heretickí" kresťania. (Podobne, ako nebudú práve rímski katolíci západného obradu tí kresťania, ktorých prijatie presadzujú niektorí politici :-). )
Vtedy fungoval svet pri všetkej premakanosti antického sveta v podstate primitívne. Správy na pergamene, nesené po kameňmi vykladaných cestách poslami na koňoch. Dnes správa za sekundu prejde na opačný koniec planéty. Potraviny a všetky tovary vyrábame v takej nadprodukcii, že je to až hriešne. Cesty a železnice spájajú celé kontinenty. V správach sa večer pozeráme na veci, ktoré sa pred pár hodinami stali kdesi v čiernej Afrike.
A máme strach s ľudí, čo sa k nám obracajú o pomoc a majú holý život a možno nejaký ruksak na chrbte...
Aj na konci staroveku sa zmenil svet a Cirkev sa zmenila s ním. Z cirkvi, ktorá bola prevažne mestskou, vyrástla vďaka pohanským (prinajlešom kresťansko-heretickým) germánskym kmeňom stredoveká "dedinská" cirkev fár a farských kostolov s donátormi a štruktúrou tak zviazanou s feudálnym usporiadaním, že až doteraz si nevieme predstaviť, že to kedysi mohlo fungovať aj inak. A že to možno bude v budúcnosti fungovať inak.
Obavy sú na mieste, ale možno by sme pre vlastný strach z neistej budúcnosti nemali stratiť odvahu do misie. Tak, ako ju nestratili apoštoli ranostredovekej Európy. Najmä, ak tí utečenci už veria v Jediného.